Zádržné právo, inak označované ako právo retenčné je zabezpečovacím inštitútom práv k cudzím veciam. Tento inštitút bol zavedený do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka v roku 1991 a slúži veriteľom ako právny prostriedok na zabezpečenie ich splatnej peňažnej pohľadávky. Znenie tohto práva upravuje Občiansky zákonník v paragrafoch 151s až 151v, pričom § 151s vyjadruje vecný základ tejto právnej úpravy nasledovne: „Kto je povinný vydať hnuteľnú vec, môže ju zadržať, aby zabezpečil svoju splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný vec vydať. Nemožno však zadržiavať vec svojvoľne alebo ľstivo odňatú.“ Zjednodušene povedané zádržné právo vzniká na základe jednostranného prejavu vôle veriteľa, ktorý prevezme od dlžníka hnuteľnú vec, ktorú je veriteľ povinný po uhradení pohľadávky dlžníkovi vrátiť.
Inštitút zádržného práva síce nie je v podnikateľskej praxi často využívaný, avšak rozhranie uplatnenia tohto práva je pomerne široké. Praktické využitie nachádza zádržné právo v tých právnych vzťahoch, v ktorých jedna zmluvná strana – dlžník, ponecháva určitú fyzickú hnuteľnú vec do dočasného užívania druhej zmluvnej strane – veriteľovi, čo svojim spôsobom vytvára priestor pre uplatnenie vo viacerých smeroch. Praktickým príkladom pre uplatnenie tohto práva je tak zmluva o úschove, nájme, preprave, zmluva o skladovaní či napríklad i pôžička, v prípade ktorej môže veriteľ zadržať hnuteľnú vec na zabezpečenie svojej pohľadávky. V tomto smere je pritom potrebné podotknúť, že v momente odovzdania predmetnej veci dlžníkom veriteľovi nemusí mať pohľadávka výhradne peňažný charakter. Peňažný charakter pohľadávky môže nastať až následne.
Fakt, ktorý je však v prípade zádržného práva nemenný a jeho základnú podstatu charakterizuje je to, že predmetom zadržania musí byť hnuteľná vec, pričom túto vec má veriteľ k dispozícií na základe práva a zároveň plynie veriteľovi povinnosť predmetnú vec dlžníkovi vydať. Opodstatnenie mať v moci takúto vec plynie veriteľovi na základe splatnej pohľadávky. Splatná pohľadávka musí byť v momente jej splatnosti peňažného charakteru, pričom moment jej vzniku nastáva vtedy, keď veriteľovi vznikne povinnosť vec dlžníkovi vrátiť.
Správne definovanie dátumu splatnosti pohľadávky je obzvlášť dôležité, pretože určuje status toho, či má veriteľ predmet v oprávnenej držbe a dlžníkovi vrátenie veci, ktorá veriteľovi nepatrí, odopiera legálne. Pokiaľ zmluva medzi zainteresovanými zmluvnými stranami konkrétny dátum splatnosti nedefinuje, je platným dátumom splatnosti deň po dni, kedy veriteľ vyzve dlžníka o plnenie. A teda, pokiaľ si chce veriteľ uplatniť zádržné právo, nesmie nastať situácia, kedy veriteľ vyzve dlžníka k zaplateniu splatnej pohľadávky k tomu istému dňu, kedy malo nastať odovzdanie predmetu. Veriteľ by mal v tomto zmysle požiadať dlžníka o plnenie pred dňom, kedy je dlžníkovi povinný predmet vydať, v opačnom prípade nemá veriteľ právo zadržiavať predmet dlžníka. Zároveň nie je v práve veriteľa predmet zadržania speňažiť a uspokojiť tak svoje pohľadávky, a to z dôvodu právnej ochrany dlžníka na vrátenie veci.
Ako sme v úvode tohto článku uviedli, znenie zádržného práva upravuje Občiansky zákonník, pričom Obchodný zákonník zádržné právo priamo neupravuje, i keď možnosť použitia zádržného práva upravuje v niektorých zmluvných typoch. Avšak, pokiaľ bude chcieť veriteľ vychádzajúci z obchodno-právneho vzťahu inštitút zádržného práva použiť, pričom Obchodný zákonník nebude predmetný zmluvný typ upravovať, konať tak môže. V tomto smere bude však obchodno-právny vzťah posudzovaný a veriteľ bude povinný postupovať podľa úpravy tohto práva v Občianskom zákonníku.
Medzi zmluvne typy, ktoré v súvislosti so zádržným právom Obchodný zákonník upravuje patrí napríklad zasielateľská zmluva, zmluva o preprave či zmluva o skladovaní. Premietnutie zádržného práva sa v prípade zmluvy o skladovaní uplatňuje skladovateľovi na uskladnené veci, ktoré sa v priestoroch skladu nachádzajú, pričom ukladateľ – dlžník skladovateľovi za poskytnuté služby, t.j. uskladnenie predmetu, nezaplatil vopred dohodnutú odmenu. Podobný princíp je tak zachovaný i v prípade zmluvy o preprave, kedy má dopravca na základe platnej zmluvy o preprave možnosť uplatnenia zádržného práva k prepravovanej zásielke.
Existuje tak viacero možností pre uplatnenie zádržného práva, pričom i v tomto smere existuje priestor pre výnimky ako aj vznik rizík na strane veriteľa. Uplatnenie zádržného práva sa stáva pre veriteľa nápomocné len vtedy, pokiaľ pri jeho uplatňovaní neporušuje žiadne iné právne predpisy a je v súlade s pravidlami poctivého obchodného styku a dobrých mravov.
Svoje osobité postavenie má zádržné právo v prípade konkurzu, a to už či na strane dlžníka, alebo veriteľa. Pokiaľ nastane situácia, kedy sa do konkurznej podstaty dostane dlžník, veriteľ do toho času uplatňujúci si zádržné právo už ďalej v zadržiavaní veci pokračovať nesmie. V súvislosti s konkurznou podstatou dlžníka prechádza zádržné právo veriteľa na právo zabezpečovacie. V opačnom prípade, a teda pokiaľ nastane konkurz na strane veriteľa, nastáva takisto odovzdanie majetku správcovi, pričom v tomto prípade bude k dovtedy zadržovanému predmetu uvedená špecifikácia, ktorej účelom je poukázať na spornosť zaradenia takéhoto majetku do konkurznej podstaty. Tento akt vytvára priestor pre konanie dlžníka, ktorý sa môže rozhodnúť pohľadávku za účelom vrátenia veci vyplatiť alebo majetok v konkurznej podstate ponechať, prípadne sa domáhať vylúčenia predmetnej veci zo súpisu majetku. V prípade konkurzu je však potrebné dôkladné posúdenie celej veci a jej jednotlivých náležitostí, ktoré každý prípad ovplyvňujú.
Problematika zádržného práva, prirodzene, zahŕňa mnoho výnimiek, avšak veríme že bol tento článok pre vás prínosom. Pokiaľ by ste potrebovali Vašu pohľadávku komplexne prekonzultovať, radi Vám pomôžeme. Neváhajte nás preto kontaktovať spôsobom, ktorý Vám najviac vyhovuje. Naše kontaktné údaje nájdete po rozkríknutí tohto odkazu https://claimscollection.eu/kontakt/