Ochrana spotrebiteľa pri vymáhaní pohľadávok

Spotrebitelia sú v obchodných vzťahoch často postavení do pozície, v rámci ktorej môžu byť vystavení nekalým obchodným praktikám, nátlaku, zavádzaniu, či inému konaniu, ktoré by ich mohlo poškodiť. Slovenský právny poriadok preto obsahuje viaceré ustanovenia, ktoré priznávajú spotrebiteľom zvýšenú právnu ochranu.

Ochrana práv spotrebiteľov v právnej úprave Slovenskej republiky však nie je ani zďaleka  jednotná a namiesto komplexnej úpravy v rámci jedného právneho predpisu bola zvolená cesta čiastkovej právnej úpravy obsiahnutej vo viacerých osobitných predpisoch. Za najdôležitejšie predpisy v tejto oblasti pritom možno považovať Zákon o ochrane spotrebiteľa ako aj  Občiansky zákonník, ktorý vo svojej piatej hlave upravuje spotrebiteľské zmluvy.

My sa v nasledujúcom článku budeme venovať predovšetkým tým ustanoveniam uvedených právnych predpisov, ktorých cieľom je ochrana spotrebiteľov v procese vymáhania pohľadávok.

Kto je spotrebiteľ ?

Zákon o ochrane spotrebiteľa definuje spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania. Inými slovami, spotrebiteľom je každá fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky a služby výhradne pre vlastnú potrebu. Spotrebiteľ je teda konečným konzumentom zakúpeného výrobku alebo služby.

Predstavme si teraz nasledujúcu situáciu: Spoločnosť A dodá spotrebiteľovi okná do rodinného domu v hodnote 7.000,- EUR. Spotrebiteľovi zároveň vydá faktúru splatnú na konci mesiaca, v ktorom boli okná dodané. Spotrebiteľ však faktúru v riadnom čase neuhradí a nereaguje ani na nasledovné výzvy Spoločnosti A. Je prirodzené, že spoločnosť A sa bude snažiť presvedčiť dlžníka, aby faktúru uhradil. Zákon však v tomto procese zakazuje veriteľovi resp. osobe, ktorá bude v mene veriteľa pohľadávku vymáhať určíte konania, ktoré by mohli poškodiť alebo obťažovať spotrebiteľa. Aké povinnosti z toho vyplývajú pre veriteľa?

Ochrana vyplývajúca zo zákona o ochrane spotrebiteľa 

Povinnosti, ktoré sa vzťahujú na osobu, ktorá v mene veriteľa alebo vo vlastnom mene vymáha pohľadávky vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy sú upravené v § 9a zákona o ochrane spotrebiteľa. Osoba vymáhajúca pohľadávku sa podľa tohto ustanovenia musí zdržať klamlivého konania ako aj iných nekalých a agresívnych obchodných praktík vrátane konania, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa pritom rozumie napríklad konanie uvádzajúce druhú osobu do omylu, či použitie ľsti alebo vyhrážky.

Veriteľ resp. osoba, ktorá v mene veriteľa pohľadávku vymáha rovnako nesmie spotrebiteľa v súvislosti s uplatňovaním alebo vymáhaním pohľadávky osobne navštevovať v jeho domácnosti alebo na pracovisku. Zakázané je aj akýmkoľvek spôsobom spotrebiteľa kontaktovať alebo obťažovať počas sviatkov, dní pracovného pokoja alebo počas pracovných dní v čase po osemnástej hodine.

Zákon rovnako výslovne ustanovuje, že od spotrebiteľa nemožno požadovať úhradu nákladov vymáhania pohľadávky vo výške prevyšujúcej skutočné náklady, ktoré v tomto procese vznikli.

Pozor na premlčanie spotrebiteľského nároku !

Všeobecne o inštitúte premlčania sme už na našom blogu písali (odkazy na príslušné články uvádzame pod textom). V prípade spotrebiteľských nárokov však platí odchýlka od všeobecnej právnej úpravy a to nemožnosť vymáhania a zabezpečenia premlčaných spotrebiteľských nárokov pridaná do Občianskeho zákonníka novelou č. 343/2018 (pozri § 54a). Čo to znamená v praxi?

Podstata premlčania spočíva v tom, že po uplynutí určitej doby, v ktorej zo strany veriteľa ako oprávnenej osoby nedošlo k uplatneniu nároku (napr. podaním žaloby na súde), vznikne dlžníkovi právo vzniesť námietku premlčania, na základe ktorej nemusí veriteľovi platiť alebo inak plniť. V prípade premlčania spotrebiteľského nároku je rozdiel v tom, že veriteľ je automaticky neúspešný aj bez potreby vznesenia námietky premlčania.

Premlčaný spotrebiteľský nárok navyše nie je možné ani platne zabezpečiť napr. ručením alebo dohodou o zrážkach zo mzdy. Ak by po uplynutí doby premlčania takéto zabezpečenie bolo dohodnuté, bude zo zákona automaticky neplatné. Výnimkou z tohto pravidla je len záložné právo, ktoré možno vykonať aj v prípade ak dôjde k premlčaniu spotrebiteľského nároku.

Vráťme sa teraz k príkladu z úvodu nášho článku: Právo spoločnosti A na zaplatenie sumy 7.000,- EUR bude premlčané po troch rokoch odo dňa, keď sa mohlo prvýkrát uplatniť na súde, teda dňom, ktorý nasleduje po dni splatnosti faktúry. Po uplynutí tejto doby už nie je možné domáhať sa voči spotrebiteľovi zaplatenia sumy 7.000,-EUR súdnou cestou, nakoľko žaloba bude automaticky neúspešná. Jedinou možnosťou, ako sa veriteľ môže dostať k svojim peniazom je, že dlžník (spotrebiteľ) zaplatí danú čiastku dobrovoľne. (Predpokladáme pritom, že v danom prípade pohľadávka nebola zabezpečená záložným právo.)

 

Z uvedeného vyplýva, že ak ste veriteľom v podobnej situácii, postup, v rámci ktorého len vyzývate dlžníka (spotrebiteľa) na úhradu dlžnej sumy, nie je vhodný, nakoľko tým môže dôjsť k uplynutiu premlčacej doby. Ak váš dlžník na výzvy opakovane nereaguje, neváhajte a kontaktujte našu spoločnosť. Radi vám vysvetlíme odkedy dokedy plynie premlčacia doba vo vašom konkrétnom prípade, ako aj to ako zabrániť strate vášho nároku z dôvodu premlčania.

 

Odkazy:

Premlčanie pohľadávok časť I.

Premlčanie pohľadávok časť II.

Spotrebiteľské rozhodcovské konanie

 

Nastavenie súkromia

Necessary

Advertising

Analytics

Other